God's gift

Nedávno som opäť čítal knihy od autora menom Maxim E. Matkin. Vy to meno poznáte, ja to meno poznám. Existujú dokonca ľudia, čo ma k nemu (celé slovensko vie, že je to žena, mnoho z nás pozná aj jej meno či ju osobne, ale aj tak sa mi k pseudonymi hodí viac "on", hoci v texte vyplynie, že je to celé nezmysel a ako vraví rabín, všetko je inak) prirovnávajú. Najskôr som to bral ako česť, byť prirovnávaný k jednému z autorov, ktorí opäť priviedli mládež ku knihám.

No nazvite ma odbrzdeným kokotom, ale už to tak nie je. Približne po troch rokoch, čo tohto autora poznám som si prečítal jeho poslednú knihu, zbierku poviedok zvanú miluj ma ironicky. Áno, presne tak. Tri roky mi trvalo, než som si uvedomil, koľko latentného feminizmu je v jeho slovách skrytého.

Ale aj to sa mi občas stáva. Chodím si po svete, správam sa k ľuďom podľa svojho najlepšieho presvedčenia a niektoré situácie vyžadujú určité správanie, ktoré samozrejme poznám. A aj tak mi trvá niekoľko rokov, kým dokážem problém pomenovať, poukázať naňho a približne aj povedať čo sa za ním skrýva. A predsa, riešenie naň aplikujem už roky.

Latentný feminizmus sa v Matkinovom podaní prejavuje tak, že muži zraňujú a ženy trpia. Že muži sú alebo nevšímaví, alebo ignorantskí. Že ženy majú patent na pravdu, obzvlášť ženy v najlepších rokoch, ktoré trpia v manželstvách s mužmi, ktorí su neverní, alebo stále nosia tesilové nohavice.

Je to logika niektorých žien. Nechcem dnes veľmi urážať, takže nezmyselné výkriky typu "feministická piča" nechávam na starého Rossa, ktorý už medzi nami celkom nie je. No predsa, dosť veľa týchto žien má jednoducho pokrivenú logiku, komplex trpiteľa a dvojitý meter nadôvažok k tomu.

Sú to ženy, ktoré na jednej strane očakávajú princov na bielom koni, ktorí automaticky plnia všetky nevypovedané túžby, bez toho aby niečo očakávali, alebo chceli naspäť. Sú to ženy, ktoré sa chcú nechať hýčkať a obraňovať a zároveň byť chápané ako plne rovnocenný partner. Sú to ženy, čo nevedia variť.

Chcú žiť v spoločnosti, ktorá uznáva starosvetské hodnoty vyššej spoločnosti v rámci prístupu k dámam a zároveň v spoločnosti, ktorá nijako nezvýhodňuje mužou. Pracovná spoločnosť, kde žena môže nechať vyhodiť muža z práce na základe "sexual harrasmentu" pri prvej laškovnej poznámke, no zároveň by mala byť v práci ešte lepšie platená, lebo veď je nutná posunúť rodinu v rebríčku hodnôt až za kariéru, v spoločnosti, ktorá žene zaplatí tikanie biologických hodín.

Ja nie som proti tomu, aby boli ženy vnímané stopercentne rovnocenné s mužmi a nezmení na tom nič ani množstvo sexistických a šovinistických vtipov, ktoré predostieram svetu. Dokonca súhlasím aj s tým, že táto rovnocennosť musí byť chápaná v intenciách fyzických rozdielov medzi mužom a ženou.

No zároveň, pre toto všetko treba aj niečo spraviť a nečakať na svojho čistotného, dobre oblečeného a voňavého princa v teplákoch s neoholenými nohami a mastnými vlasmi v neupratanom byte, kde je pol roka starý riad v dreze. A to nie je buzerovanie z mojej strany. To je fakt. Aj toto sa na slovensku deje.

Je to podobne zaujímavé ako keď sekretárka-zlatokopka spáva so svojím šéfom (ktorý pre zjednodušenie morálnych princípov nie je ženatý) - zásadne sa tu pozeráme zle na šéfa, ktorý zneužíva svojich podriadených, hoci celé toto "mecheche" môže prichádzať zo sekretárkinej strany.

Predsa len však, to už zabieham do hĺbok oveľa komplexnejších morálnych problémov a to dnes nechcem. Len vravím - ženy, rozhodnite sa, či chcete byť bez námahy obletované, alebo chcete byť rovnocenné mužom. Lebo vyberať si čo je lepšie v danej situácii a ak sa tak muž nezachová, dať sa do módu "trpiteľka", to nie je niečo, čo by vám svedčalo ku cti.

Ross Crock.