God's gift

Sedel som na balkóne, začínal trápnym spôsobom ďalší blogový príspevok a premýšľal nad tým, že moje otváracie vety sú naozaj na piču. Ešte aj nejaký ten Matkin začína lepšie. Alebo nie, začína podobne, minulým časom, prostredím vhodným na premýšľanie, tmou a ideálne cigaretou. Všetci sme za zdravý životný štýl, ale keď príde na knižných hrdinov, cigareta je poklad.

Pravda je, že niekedy na mňa prehovorí život (osud - Boh - boh - Buddha - vyberte si) a chrapľavým mužským hlasom mi vraví: "Roztiahni nohy". A potom mi tým istým hlasom šepká do ucha, aby som sa uvoľnil, že to tak pôjde lepšie. A vtedy ma vyjebú z práce. Alebo ma opustí žena. Alebo ma vyhodia z bytu. Alebo môjho psa prejde sused, ktorý mi už tri mesiace trtkáva frajerku, ktorá nastúpila na miesto ženy, ktorá ma opustila, lebo ma vyhodili z práce.

Vtedy človek leží, ochrnuté telo. Zle od žalúdka, pocit nie nepodobný momentu tesne pred hnačkou, cíti, ako sa mu tlačia slzy do očí a zúfalo hľadá aspoň jednu príčinu, prečo sa na to všetko nevysrať, rozoslať hromadnú sms v znení "zajtra neprídem" a nerozplakať sa.

Naozaj. Očarujúce momenty zahŕňajúce partnerku, alkohol a jej ex-partnerov na druhom konci mesta napríklad. Moment, keď sa človek cíti ako špongia, pretože sa štyri hodiny hádal s priateľkou a na to dostane mu volá, ako si strašne vydýchla a ako sa cíti lepšie, pretože bola s fajn ľuďmi.

"Roztiahni nohy..."

Je to tak. Minimalizované prejavy citov vedú k tomu, že ľudia naokolo vás uveria, že žiadne nemáte a tým pádom ste schopní zniesť aspoň dve tony sračiek pred večerou. A jednu hubovú polievku ako dezert. Nahádžu na vás všetko počínajúc výčitkami a končiac vlastnými problémami. Odľahčia si dušu. Zbavia sa starostí.

A vy zostanete doma, so špinavým riadom z večere, z asi 40 stranami na korektúry, výhľadom na dve polhodinky spánku — aj to povedané takto len preto, aby som mohol povedať, že dve — a chuťou sa obesiť, pretože celá táto hádka začala tým, že ste príliš vyťažení a jednoducho sa nemôžete spolu tak často uvoľniť a utrhnúť tomuto tempu.

Ta sladká irónia stratených troch hodín hádkou — to mohlo byť tak osemdesiatkrát "mám Ťa rád" a "ľúbim Ťa", polhodinka objímania a jedna príjemná rýchlovka po práci. Tie tri hodiny nešťastného pozerania do steny mohli byť strávené korektúrami a človek by si utrhol naplánovaných šesť hodín spánku, aby na druhý deň ustál dvacku na nohách v robote.

Ale tá istá osoba, ktorá vám tvrdí, že vás tak strašne ľúbi, vám toto spraví, deň pred—z viacerých dôvodov—veľmi dôležitým mítingom. Pretože jej na vás záleží. Pretože, práve teraz, keď je každá minúta drahá, treba riešiť, že sme málo spolu.

A najhoršie na tom všetkom je, že Ti to ani nepoviem do tváre, alebo do telefónu, pretože len zvuk mojich prstov lietajúcich po klávesnici mi dáva pocit, že tieto myšlienky za niečo stoja.

R.