God's gift

Všetko sa to zbehlo príliš rýchlo. Prechádzal som cez ulicu do stánku, kúpiť si cigarety. Hľadal som vo vačku drobné, keď som stretol Paľa. Prichádzal od križovatky, že sa tam stala havária. Narazilo auto do boku autobusu, osem sanitiek, hasiči rozrezávajú autobus.

Zamrazilo ma, pretože nemám rád havárie. Ako väčšina chlapcov, mám rád narážanie, deštrukciu, iskri, pokrčené plechy a podobne. Je to mužné. Ale havária, tá priliš reálne pripomína obete nehôd. Nie je to anonymný kus plechu, ktorý je úžasne ohnutý, takým spôsobom, že moja myseľ to ani nedokáže spracovať.

Išiel som späť domov. Pracoval som, písal som knihu. O dve hodinky som mal byť u rodičov na večeri. Presnejšie u mamy, pretože otec bol práve na služobnej ceste, toto bola druhá nedeľná večera, ktorú zmeškal. Na tej ďalšej už bude.

Sedel som práve v aute, keď mi zazvonil telefón. Neviem čo to do mňa vošlo, ale zašiel som na parkovisko, zapálil si cigaretu a až potom som ho začal hľadať, zdvihol som ho.

"Pán Crock?", ozval sa kovový hlas v sluchátku. Vyschlo mi v ústach. To väčšinou, keď sa ozve takýto hlas touto intonáciou. "Vašu matku priviezli na ARO. Vášmu otcovi sa nevieme dovolať. Prídete do nemocnice?". "Áno."

V nemocnici som bol päť hodín, kým bola moja mamička na izbe. Ležala na posteli, mohol som sa na ňu pozerať len cez zažltnuté sklo dverí. Videl som umelé karafiáty na plechovom nočnom stolíku. Výzdoba izby.

Toto sa mi snívalo počas môjho poobedňajšieho zdriemnutia. Potreboval som sa toho zbaviť. Hoci už s mojou mamičkou nebývam, srdce by mi puklo od žiaľu, keby sa jej niečo stalo.

R.C.

P.S.: Tento raz to ani neprešlo jazykovou úpravou. Ani som sa neunúval posielať to korektorke, potreboval som to dostať von.